Naše korene

Ján Krstiteľ a Esejci

Tradícia moderných esejských spoločenstiev, ktoré uchovávajú poznanie kultúrnej pamäte svojich predchodcov, hovorí o Jánovi Krstiteľovi, ako o „Majstrovi esejského učenia“.  Toto poznanie je dnes neustále potvrdzované súčasnými bádateľmi na poli archeológie, filológie a iných moderných vied, zaoberajúcich sa zvitkami od Mŕtveho mora.

Práve kumránska púšť bola, a dodnes je,  miestom, kde má človek hľadajúci „lono Hospodinovo“ viac na dosah milióny hviezd na nočnej oblohe, než rozptýlenie a pokušenia Jeruzaléma. A práve tú púšť, kde „zaznelo slovo Božie k Jánovi“ (Lk3,2) si vybrali Esejci za miesto, kde sa rozhodli kráčať po svojej ceste k Pánovi.

Jeden zo zakladných dokumentov, ktorými sa riadila púštna kumránska esejská komunita bol „Poriadok (Řád) jednoty“, ktorého plné znenie je súčasťou textov z kumránskych zvitkov (Zvitky od Mŕtveho mora), ktoré sa znovuobjavili, akoby zázrakom, pre oči sveta v roku 1947.

V spomínanom dokumente sa píše (dokonca dvakrát): „Až tie veci prídu na Spoločenstvo v Izraeli, nech sa vzdiali od spoločnosti ľudí nešľachetných a odídu na Púšť, aby tu klieštili cestu k Nemu, ako je napísané: ,Na púšti klieštite cestu [...] urovnajte v stepi cestu pre nášho Boha.'« (1QS7,12-14).

Vo evanjeliách všetkých štyroch kanonizovaných evanjelistov správu o Jánovi Krstiteľovi, že „Je to ten, o ktorom bolo povedané ústami proroka Izaiáša: Hlas volajúceho na púšti:  Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (Mt 3,3) a tiež „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Tak vystúpil Ján Krstiteľ na púšti a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov.“ (Mk 1,3-4) alebo tiež „ ³ Chodil po celom okolí Jordánu a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ⁴ ako je napísané v knihe výrokov proroka Izaiáša: Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (Lk 3,3-4). dokonca aj Jánovo evanjelium prináša správu (Jn1, 23), že „ ²³ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnajte Pánovu cestu, ako povedal prorok Izaiáš.“ 

Je teda viac než zjavné, že veta Jána Krstiteľa, ktorú interpretujú všetky kanonizované evanjeliá, je jedným z esejských postulátov deklarovaných v ich starobylých pravidlách každodenného života.

Dôkazov o prepojení Jána Krstiteľa s kumránskymi esejskými mníchmi je však aj viac. Potvrdzuje to napríklad ja kumránske pravidlo prijímať na výchovu deti z rodín kňazov. Podľa niektorých bádateľov (napr. J.Danielou 1957a) práve tu treba hľadať kontext Lukášovej spravy: „»Chlapec rostl a sílil na duchu; a žil na poušti až do dne, kdy vystoupil před Izrael“ (Lk 1,80).

Tento text potvrdzuje aj text tzv. Novej gréckej zmluvy, kde sa píše: Τὸ δὲ παιδίον ηὔξανε καὶ ἐκραταιοῦτο πνεύματι, καὶ ἦν ἐν ταῖς ἐρήμοις ἕως ἡμέρας ἀναδείξεως αὐτοῦ πρὸς τὸν Ἰσραήλ“, uvádzajúcu rovnako výraz „púšť“, ako miesto, kde Ján Krstiteľ vyrastal.

Ježiš Kristus a Esejci

Súčasťou úchovávaného poznania kultúrnej pamäte esejských spoločenstiev je aj informácia o ďalšom „majstrovi esejského účenia“, ktorým bol Ježiš Nazorejský. Prepojenie historického Ježiša na esejské spoločenstvo zatiaľ novodobí bádatelia nepreukázali, indície nám však potvrdzujú aj túto historicky uchovávanú informáciu sučasných esejcov.

„Jána Krstiteľa je možné považovať za medzičlánok medzi zbožným židovstvom a dobou novozákonnou. Ježiš podľa novozákonného podania mal úzke kontakty s Jánom už od svojho života v lone Máriine. Jeho verejné pôsobenie začína krstom z rúk Jánových. Aj prvé Ježišovo kázanie sa týka tej istej témy ako kázanie Jánovo. Je to kázanie o Božom kráľovstve“ (V. Ventura, Spiritualita křesťaňského mnišství, Praha 2006).

Môžeme teda vysloviť dostatočne nepriamo podoprený predpoklad, že Ján (Krstiteľ), dostatočne oboznámený s kumránskou spiritualitou, priamo pôsobil na formovanie „svetového názoru“ Ježiša Nazorejského. Kontúry tohto poznania možno vysledovať aj priamo v Ježišových názoroch na chudobných a utláčaných svojej doby. „Hlavné rysy tohto kázania možno nájsť v „reči na hore“ (Mt 5-7) respektíve „na rovine“ (Lk 6,17-49). „Blaho chudobným v duchu“ – týmto prvým a kľúčovým blahoslavenstvom celkom jednoznačne Ježiš nadväzuje na izraelskú spiritualitu „evjóniam“ – tým ako prvým zasľubuje Kráľovstvo.

„Princíp Ježišovej inkarnácie nám dovoľuje úvahy o tom, do akého sociálneho, myšlienkového a náboženského priestoru Ježiš vstúpil, čo formovalo a ovplyvňovalo jeho ľudské myslenie a postoje. Nie je možné urobiť zjednodušujúce závery, avšak možno usudzovať na isté sympatie Ježišovej k duchovnej línii zbožného židovstva, ktorú sledujeme. Ježiš sám žije v celibáte, v úplnej chudobe, veľa času, najmä nočného, trávi na modlitbách, postí sa, neúnavne v poslušnosti voči Otcovej vôli učí a koná mocné skutky. Jeho smrť na kríži túto jeho poslušnosť a chudobu vyjavuje. Sú to rysy, ktoré nemožno z novozákonnej zvesti vybrať, patria k Ježišovej duchovnosti i historicite“ (V. Ventura, Spiritualita křesťaňského mnišství, Praha 2006).

Esejci v priebehu tisícročí

Všeobecne prevláda medzi súčasnými archeológmi a biblistickými bádateľmi názor, že esejské spoločenstvo zaniklo po páde Masady, kde bolo rímskym vojskom „porazených“ posledných 960 protirímskych rebelov, vrátane žien a detí, Títo židovskí hrdinovia, medzi ktorými boli aj členovia esejskej komunity, položili svoj život dobrovoľne a to – rovnako, ako žili -, teda v maximálnom možnom súlade so zákonom. Tento príbeh je zaujímavý, aj keď je veľmi krvavý.

Krátko to bolo takto: keď už bol pád pevnosti, pôvodne rímskej vojenskej pevnosti, nevyhnutný, vylosovali spomedzi seba desať mužov, ktorí najprv zabili všetky ženy a deti. Potom z týchto desiatich vylosovali jedného, ktorý zabil ostatných deviatich mužov a nakoniec, prijal na seba tú úlohu, že zabil sám seba. Bolo to v predvečer dobitia pevnosti, 16.4.73 n.l.). A ako to všetko vieme? Niekoľko židovských žien sa ukrylo spolu so svojimi deťmi v cisternách s vodou, aby tento hrôzostrašný príbeh vyrozprávali svojim rímskym dobyvateľom. Takto nám ten príbeh popisuje aj relevantný historik tej doby, Iosephus Flavius vo svojom diele Vojny židov.

Takáto bola prvá židovsko-rímska vojna (66 – 73 n. l. ), niekedy nazývaná aj Veľká židovská revolta ( hebrejsky : המרד הגדול ha -Mered Ha-Gadol ), prvé z troch veľkých povstaní Židov proti Rimanom.

Panuje teda všeobecne názor, že sa Esejci stratili v priebehu času, lebo po tejto tragickej židovsko-rímskej vojne sa už do Kumránskej púštnej komunity nikto nevrátil.

Život si však cestu vždy nájde. Kumrán nebolo jediné miesto, kde Esejci žili, dokonca, podľa poznania esejskej sociálnej pamäte nebola ani Judea jediné miesto ich pobytu.

Komunity Esejských boli založené aj v Sýrii a v Egypte a to súčasne s tou, ktorú dnes poznáme ako kumránska. Nie vždy boli členovia esejských rozoznávaní podľa názvu Jahad, ako tí v Kumráne. Niektoré komunity si hovorili terapeuti, podľa svojej činnosti, ktorou prispievali k podpore okolitých ne-esejských komunít.

Veď dodnes je heslom esejských spoločenstiev „Pomáhať- Učiť – Liečiť“.

Bude treba ešte vynaložiť veľa bádateľského úsilia na to, aby sme preukázali ďalšie historické prepojenia Esejcov uchovávané v „záznamoch“ sociálnej pamäte moderných esejských komunít.

Postupne sa budeme určite dozvedať o putovaní Esejcov do Európy, o podstate viery Paulikiánov v  8.-9. storocí, o ich vplyve na vznik bogomilskeho hnutia, t.j. hnutie „Boha milujucich“ na Balkáne od 10. storočia n.l. alebo o počiatočných impulzoch a o vývoji viery historických Katarov, ktorých neochvejnosť vo viere – ktorá nebola v tých dobách ani obvyklá, dokonca ani očakávaná – narysovala v dejinách takú presnú paralelu medzi krvavou Masadou roku  a tragédiou na vrchu Montségur v roku 1244.