Kázeň k Adventu
Sestry a bratia.
Žalm 80
Čuj pastier Izraela, ktorý vodíš Jozefa ako ovce.
Ty, ktorý tróniš nad Cherubmi.
Zjav sa pred Efrajímom, Benjamínom a Mennášem.
Vzbuď svoju silu a príď nám na pomoc.
Obnov nás, Bože.
Rozjasni svoju tvár.
Začal čas adventu.
Viacerí si uvedomujeme, že cítime akýsi pocit šťastia.
Aj z toho, že patríme k spoločenstvu CEK.
K spoločenstvu ľudí, ktorí svojou vierou a láskou vyznávajú, že plne patria Bohu.
K spoločenstvu tých, ktorí dokážu povedať :
„Nie – diabol – tebe môj život nepatrí !
Môj život patrí väčšiemu, ako si ty.
Patrí Bohu, ktorému na mne záleží.
Bohu, ktorý ma miluje a chráni.
Bohu, ktorý na Zem poslal svojho Syna.
Syna, ktorý ľudí vykúpil a vrátil im slobodu.
A tak ty, zvodca a pokušiteľ, nemáš šancu.
Boh a Jeho Syn stoja pri mne.“
Boh prichádza. To je téma, ktorá sa vinie celým adventom.
Ku komu ľudia volali vo svojom smútku a v bolesti ?
K Bohu.
Vedeli, že jediným záchrancom je ON.
Hospodin mocností. Kráľ nad Cherubmi, nad Zemou i nad nami.
Ale položme si otázku.
Ku komu voláme o pomoc my sami vtedy, keď sme zúfalí ?
Koho pustíme do svojho srdca, aby pozliepal rozbité črepiny a scelil ich zasa do nádeje života ?
Voláme ? Alebo sa radšej zatvoríme do samoty a utrpenia plného smútku a beznádeje ?
A zožierame sa vlastným trápením a bolesťou ...
Boh sa na svet pozerá od jeho počiatku.
Od okamihu, kedy svet stvoril.
Vidí všetko. Láskavú prírodu i hrôzy potopy.
Radosť i hádky. Úspech i bezradnosť.
Pomoc i zradu a falošné priateľstvá.
Kráča celým životom každého z nás.
Vidí aj rozhodnutia, kde človek Boha nechce počúvať.
Kde Mu protirečí.
Pozrime na svoj život:
Vidíme, ako nás rodičia vychovávali.
Ak sme počúvali, radovali sa z našich úspechov.
Ak sme sa vzopreli ich radám a výchove, ukázali nám odlišnú – tvrdšiu lásku.
A my sme radšej poslúchli.
Ale sú aj takí ľudia, ktorých nemal kto vychovávať.
Alebo takí, ktorí neposlúchli.
Klamári, zlodeji, vrahovia, ....
Sú horší ako my ?
Ako sa to vezme.
Ak by sme si mysleli, že sú horší, bolo by to iba zdanie.
Lebo oni sú iba odlišní.
Žijú inak a urobili iné omyly.
Ale rovnako ako my, volajú k Bohu a prosia o pomoc.
A Boh ... ?
Boh príde. Príde k nim rovnako, ako príde k nám, keď Ho zavoláme.
Prichádza nás spasiť ?
Kdeže ! Prichádza za nami do našej samoty plnej našich vlastných omylov !
Ale sme pripravení vzdať sa svojich omylov ?
Zvykneme si síce na prahu niečoho nového dávať nové predsavzatia.
Predsavzatia o tom, čo všetko prestaneme robiť ...
Ale – ruku na srdce – plníme ich ? A ak áno – ako dlho ?
Čo ak to zmeníme ?
Nedávajme si predsavzatia.
Dajme si sľub !
Sľúbme si :
-že vždy, keď budeme osamelí, budeme načúvať, čo nám Boh radí
-že sa naučíme počúvať svoje srdce
-a nie len to – budeme sa hlasom svojho srdca aj riadiť
Lebo rozum a oči poznajú iba minulosť a súčasnosť.
Ale naše srdce pozná našu budúcnosť.
V srdci je naša duša.
Tá pochádza od Boha.
To znamená, že je s Bohom v súlade.
A takto dosiahneme to, že nebudeme musieť Boha volať plní zúfalstva a osamelosti.
Lebo budeme s Bohom stále a nie len v dobe adventu.
Amen.
Prajem Vám milostiplné vianočné sviatky.
Otka Hobžová
Vaša biskupka CEK
