Vianočná kázeň 2017, PAX Immanuel II.

Milé sestry a bratia, priatelia.

Keď predseda predstavenstva Deutscher Bank, Josef Ackermann v 2005 ohlásil, že zvýšili zisk o 81%, bola radosť veľmi veľká.
Ukazovalo to, že aj s nemeckými podnikmi sa dá ešte počítať.
Ackermann k tomu dodal aj to, že musia zrušiť 6400 pracovných miest
v Nemecku a jeho okolí, aby naďalej udržali obchodné koncerny v Nemecku a zahraničí.
Debata, ktorá nasledovala, bola plná závisti aj strachu z nezamestnanosti.
Aj v takých inštitúciach ako sú banky.
Objavili sa titulky ako „Čistý kapitalizmus“ a „Dravý kapitalizmus“.

Až od vyjadrení predsedu SPD Franza Munteferinga, ktorý debatu

o kapitalizme otvoril, vieme, že honba za väčším ziskom je ťažko pochopiteľná.
Nemôžeme sa preto čudovať, že stále viac podnikov otvára svoje centrály
vo východoeurópskych krajinách.
Svoje rozhodnutia zdôvodňovali vysokými nákladmi na mzdy a riadenie podniku v Nemecku.
Toto oslabuje kúpyschopnosť obyvateľstva.
Nemecko trpí nezamestnanosťou, obyvatelia majú len málo peňazí,
alebo už nemajú peniaze žiadne.
Je to začarovaný kruh, z ktorého sa len ťažko vystupuje.

Čo teda treba robiť v takejto situácii ?
Akú odpoveď nám dáva kresťanská hospodárska technika, ktorá má v hľadáčiku jednotlivca?
Čo hovorí Biblia - pre nás kresťanov Sväté písmo - o hodnote práce a spravodlivej odmene?
A hrá to nejakú úlohu v dnešnej diskusii?
Je to dôvod na kladenie nepríjemných otázok a dožadovania sa odpovedí?

V prvom rade je to globalizácia.
Toto opakovane používané slovo, ktoré vo svojej podstate odkazuje
na pozitívny obsah preto, že integruje svet do jednej veľkej dediny,
má dočinenie aj so spájaním krajín a kultúr,
ako je to naznačené už v našej Biblii v Starom aj Novom zákone.
Ako kresťania vieme, že všetky národy by sa mali zjednotiť.
Vieme aj to, že nie sme sami, ale sme časťou celosvetového spoločenstva.
Myslené je spoločenstvo sestier a bratov na večné časy a na všetkých miestach sveta. Kresťanská viera je odkázaná na spoločenstvo tak, ako sme ho spoznali v slove a našich sakramentoch (posvätných spisoch).
Preto je to škandalózne to, že v celosvetovom kresťanstve ešte stále nemôžeme sláviť spoločnú večeru.

Myslím si, že rovnako tragické je, ak ľuďom rozprávame,
ako ťažko sa hľadá cesta do spoločenstva.
Pretože ešte mnohé spoločenstvá fungujú na princípe termosky.
Vo vnútri teplo a navonok chlad.
Aj z pohľadu správania sa mnohých spoločenstiev k sebe,
sa stretávame s podobným obrazom.
Menšie a chudobnejšie spoločenstvá sú dočasný model.
Ide len o podporu tých bohatších mestských cirkví.

K tomu môžem povedať len to, že Ježiš nepovolal do svojich radov tých,
ktorý boli veľkí, ale tých, ktorý na prvý pohľad na to ani nevyzerali,
ale na druhý pohľad boli naplnení hlbokou vierou.
Tu sa ukazuje Jeho výnimočná náklonnosť k ľuďom na okraji spoločnosti,
k blúdiacim, vdovám, sirotám aj Jeho osobitná náklonnosť k deťom,
ktoré v antickom svete  v skutku nemali ľahké postavenie.

Sme časťou spoločenstva s Kristom.
Spoločenstva, kde môžu byť spolu kňažky a kňazi.
V tomto čase sa naše kresťanstvo, naša domovina a kultúra cítia ohrozené radikálnym Islámom.
Nemusím rozvádzať to, čo je zjavné.
Je to násilie, terorizmus a snaha všetko, čo nie je islamské, potlačiť.
A keď zažívam v niektorých miestach aroganciu úradníkov, obzvlášť politikov,
tak to podľa mňa nemá nič spoločné s vedením krajiny.
Aj duchovní podliehajú márnivosti.

Aroganciu medzi sebou si ale nemôžeme dovoliť!
Tu sa musí niečo zmeniť !
Musíme sa naučiť, opätovne sa obrátiť a ísť si navzájom v ústrety!
Toto zjednotenie, toto „ísť si v ústrety“, v politike aj cirkvi, je globalizácia!
Ale nie akákoľvek globalizácia.
Túto globalizáciu chceme nastoliť preto, že inak zažijeme negatívne pôsobenie globalizácie ako chudobu, útlak a nespravodlivé životné podmienky.

Vláda a združenia podnikov smerujú vedenie tak, že ubúda – ba prestáva existovať - peňažná hotovosť.
A to len preto, aby vytvorili závislého a ovládateľného občana.

Je na nevydržanie, ak v krajine pribúda stále viac nezamestnaných ľudí.
Ľudí, ktorí sa cítia bezcennými, neužitočnými a stále viac si myslia,
že nie sú potrební.
Je na nevydržanie, že milióny ľudí na celom svete - predovšetkým v Afrike -
nemá prístup k pitnej vode.
Je na nevydržanie, že ľudia zomierajú hladom.

Tu je potrebná okamžitá politická intervencia.
Intervencia veľmi vzdialená od volebného boja.

Aj my, kresťania, sa musíme konečne pridať.
Aj  s nami treba počítať!
Skrze nás dostáva kresťanská viera podobu.
Len týmto spôsobom môže nastať oddlženie chudobných krajín.
Je to nutné, lebo za týchto podmienok sa vytvorí globalizácia porazených.
Ak sa bude tento proces takto rozvíjať, nastane  zfundamentalizovanie náboženstiev v podobe slepého dodržiavania viery.
Pravoverné náboženstvá sa ukážu len tak, že sa zapoja!

Je to boj kultúr a zároveň ohrozenie svetového mieru.
To nemusím ani zdôrazňovať.
Náhľad do Biblie, Nového a Starého zákona,
nám aj tu poskytuje možnosť odpovedí.

Napríklad Jesajaha = prorok Izaiáš, v určitej miere ten, ktorý mal malý veľkopolitický nadhľad.
V ťažkej situácii Izraela (v dobe, v ktorej bol národ ohrozovaný Asýrčanmi) odporučil kráľovi dôverovať Bohu a držať sa veštby.
V 30. kapitole sa píše o tom, že spása neleží v pomoci cudzích mocností,
ale v obrátení sa, tichosti a nádeji.
Asýria a Egypt boli vtedy veľké ríše.
Svojho času boli nasledovaní Babilóňanmi, Peržanmi, Grékmi.
Pod vedením Alexandra Veľkého, spolu s Rimanmi v neapolskom zálive
pri Pompejách v roku 63 pred Kristom dobíjali svet.
Celý orient bol už v tej dobe hospodárskym územím.
Obchodné cesty viedli zo severu na juh a z východu na západ
až po Stredozemné more.
Izaiáš pôsobil v rokoch 746 a 701 pred Kristom v Jeruzaleme,
ktorý bol vždy tvrdo obliehaný.
Hospodársky a strategický dôvod tu hral veľkú úlohu.
A predsa čítame vo verši 15, 30-té kapitoly vetu,

ktorá má aj v pohľade na súčasnú situáciu veľký význam.

Hovorí sa tam : 
„A tak povedal Pán, svätého Izraela.
Keď sa vy obrátite a ponúknete pokoj, tak príde k vám pomoc.
Skrze pokoj a nádej budete silní.“

Slovo o pokoji a nádeji je napomenutím, je ale aj pozvaním.
Slovom k nám, ale aj slovom k zodpovedným v našej krajine, politike a cirkvi.

Predovšetkým ale slovom k zodpovedným v hospodárstve.
K zodpovedným, ktorí sú permanentne v strese.
A v chorobnom nepokoji riešia naliehavé otázky a problémy trhu.
Otázky, ktoré je treba čo najrýchlejšie vyriešiť preto, že čas znamená peniaze.

Keď sa zamyslíme nad pokojom,
zistíme, že tým určite nie je myslené prežívať strach ani neslobodu.
Izaiášovi ide o výdrž v nemohúcnosti, ktorá nás obklopuje.
Nemohúcnosti, s ktorou musíme nasledovať zákony trhu.
Zákony, ktoré nás kresťanov nechávajú bolestivo spoznávať,
že sme stratili niečo z našej ochrany.
Ochrany, ktorej hodnotu teraz objavujeme.
Myslím napríklad na deň odpustenia, ktorý padol za obeť financovaniu opatrovateľského poistenia.
Na diskusiu vo Francúzku, kde sa hovorí o odstránení 2. Sviatku vianočného aj Veľkej noci.
O dobe, v ktorej peniaze sú stále častejšie náhradou náboženstva.
Dobe, kde DAX index je praotcom úspešného života.
Dobe, v ktorej je slovo IZAIÁŠ spásonosným slovom,
ktoré otvára novú perspektívu.
Preto, že Izaiáš nehovorí len o pokoji a nádeji.
Hovorí o obrátení sa.
A určite tým nemyslí to, aby  sme šli späť.
Nemyslí tým reakcionárske postoje.
Nemyslí tým návrat do doby pomyselných lepších čias.
Obrátenie znamená, že sa ako kresťania obrátime proti nespravodlivým štruktúram.
Štruktúram, v ktorých hrozí človeku zatratenie.
Pomenovať to, čo je nespravodlivé, to je to pravé kresťanské!
Nerebeloval aj Kristus ?

Ešte zreteľnejší je preklad Martina Bubera.
Tam sa hovorí skrátka a dobre :
“v obrátení sa a pokoji budete oslobodení.
V pokoji a v miernosti sa koná vaše hrdinstvo.“

Omyl našej doby spočíva v tom,
že sa jednoducho nedostávame do pokoja ba ani k rozvahe.
Všímame si stále znova,
že máme málo času pre sociálny kontakt, spoločné stretnutia s priateľmi a príbuznými preto, že sme vedení sem a tam.
Vpred nás ženie potreba zabezpečiť naše živobytie.
Preto, že nedôjdeme pokoja.
Obrátiť sa - tak ako vtedy, tak aj teraz – je veľmi ťažké.
Preto sa cítime ako neslobodní, utláčaní a vo svojich životoch závislí
od rozhodnutí iných.
Obrátenie sa a rozvaha oslobodzujú.
Dávajú možnosť porozmýšľať.
Ale vytvárajú aj strach.

Poznám ľudí, ktorí si tak zvykli na temné kulisy každodennosti,
že ak sú v absolútnom tichu tak,  cítia ťažobu.
Tomu zodpovedá to, že už niekoľko rokov v správach a nie len v nich,
ale aj vo vysielaní celej televízie, sú púšťané dáta o burzách.
Čiastočne sú burzové dáta a kurzy akcií, hodiny zobrazované.
Vyzerá to tak, akoby nebolo úniku a to len preto, aby nenastalo „ticho“.

Odkaz Izaiáša, je odkazom plným slobody.
Je pozvánkou k snívaniu.
Ak sa ale pozorne prizrieme, vždy vtedy, keď nám kradnú kúsok slobody, máme o tom tušenie.
Nemôžeme nechať svet svetom!
To, čo tento deň robí dôležitým, nie je možné preto,
že nás zažité vzory ochromujú.
Sú to aj náhubky a putá, ktoré nám dáva vláda, aby sme ich nekritizovali.

Opýtajme sa :
“ Čo robiť v takejto situácii ?“

Myslím, že to začína tým, že budeme od zodpovedných vyžadovať ochranu určitých hodnôt.
Hodnôt, ktoré nie sú len kresťanskými hodnotami.
Sú aj stratenými hodnotami našej spoločnosti, našej kultúry a našej doby.
Nesmieme prihliadať, ako hodnoty strácajú svoj význam.
Hodnoty sú životným elixírom.
S ich pomocou sa uisťujeme, že všetko, čo máme, nám bolo darované.
Nie sú výsledkom našej snahy.

Náš život, ľudia, ktorí nás sprevádzajú, vzduch na dýchanie a voda na pitie....
Aj to sú naše hodnoty.
Nikdy to nebude jasnejšie ako v období sviatkov, ktoré máme k dispozícii.
Sviatkov, ktoré zakladajú význam práce a hospodárenia - cirkvi aj štátu.
Sviatkov ako Vianoce, Veľká noc a Turíce.
Vtedy sa každý človek vzďaľuje svojmu vlastnému životu.
Prekonáva všetky sociálne obmedzenia a zisťuje,
že hodnota človeka nie je závislá na tom, čo robí v každodennom živote,
ale na tom, čo mu bolo z milosti darované.
Na tom, čo je v slávnostiach oslavované.
A to je BOH.
Tu môže byť človek tým, kým je.
Nie tým kým, by bol rád alebo dokonca kým by mal byť.

Aj ten, Bohom nariadený deň pokoja, Sabbat
(z kresťanského pohľadu sa z neho stala nedeľa) slúži tomuto účelu.
Jedná sa o chránený priestor, ktorý je oslobodený od akéhokoľvek zneužitia hospodárstvom a ekonomikou.
Vždy je to Boh, ktorý takéto sviatky umožňuje.
Boh, ktorý nám ľuďom takýmto spôsobom dáva možnosť pochopiť,
že potrebujeme prestávky na pokoj a nádych,
aby sme prešli posilnení každodenným životom.

Vtedy tak aj dnes žili ľudia, ktorí sviatky zavrhovali, odsudzovali či nedodržiavali.
Existovalo poznanie, že sviatky sú potrebné.
Že udržujú spoločnosť.
To sa nikdy nespochybňovalo.
Preto sa „hodnota“ sviatku nedá vyčísliť.
Zdôrazniť to verejne v súčasnej diskusii o odstránení ďalších sviatkov a dní pokoja z údajných finančných dôvodov, je veľmi dôležité.
Čo hovoríme našim deťom,

keď sa nás pýtajú, prečo je svet taký nespravodlivý?
Čo im povieme vtedy,
keď sa nás pýtajú, prečo sme my, kresťania, málo aktívni?
Čo povieme, keď sa nás pýtajú na perspektívy života?
Keď sa pýtajú na východisko z tejto zdanlivo bezvýchodiskovej situácie?
Keď sa pýtajú na vieru, lásku, nádej, základné hodnoty kresťanského života?
Áno - čo im odpovieme na tieto otázky?
Na otázky, prečo sa modlíme a prečo je pre nás bohoslužba taká dôležitá?
Prečo sa ale nebránime islamskej hrozbe?
Odpovedať ta tieto otázky, nám pripadá ťažké.

Pri hľadaní odpovedí sa musíme zaoberať vlastnou vierou a dovoliť si otázku :
“V čo my, kresťania, vlastne veríme?“
Toto je bezpodmienečne nutné pre dialóg medzi konfesiami a náboženstvami.
Preto, že len ten, kto vie, v čo verí, môže dať ostatným oporu a orientáciu.

Len ten, kto vie dať na túto otázku odpoveď,

ten sa môže vcítiť do ľudí, ktorí prislúchajú aj inej viere.
Ten môže začať rozhovor s tými menej veriacimi.
Môže im ukázať, čo poháňa nás, kresťanov, vpred.
Musíme v sebe zasa cítiť, že žijeme vedome v svojej viere a vo viere aj konáme!

Tu už nejde len o otázky viery a náboženstva, ale aj o otázky spravodlivého hospodárskeho poriadku.
Ide o akceptovanie a toleranciu bez vynechania vlastnej viery.

Keď dnes (v dobe, v ktorej vo verejnej debate o emigrantoch,
alebo o „kobylkách“) pozeráme na náš hospodársky systém,
vidíme, že je stále viac porazený a rodí stále viac chudoby.
Pýtame sa :
„Odkiaľ príde pomoc?“

Hovoril som o hodnotách.
O sviatkoch, ktoré dávajú význam každodennému životu.
Pri všetkom, čo robíme, stojíme pred Bohom, ktorý nám zveril tento život.
Bohom, ktorý nás nabáda zaobchádzať so všetkým obozretne.
Pri všetkom, čo robíme, platí :
„Keď Pán nepostaví dom, ostatní na ňom pracujú zbytočne.“
Nie vždy sa nám bude páčiť, akú odmenu má pre nás Boh.
Pozri na podobenstvo robotníkov vo vinici.

Ale len Jeho môžeme poprosiť :
„... pošli svojich služobníkov na zber úrody, aby neprávosti došli konca a my sme mohli pohliadnuť už teraz na nové Nebo a novú Zem vytvorenú podľa vôle Otcovej“.

Amen.

PAX Immanuel II.

december 2017