Kázeň ku dňu matiek - Biskupka Otka Hobžová

MATKA

Dnes vám porozprávam príbeh jednej starej zhrbenej ženy.
Nedávno prišla do Neba.
Keď tam vošla vľúdne sa usmievala.
Mala rozžiarené detsky čisté oči.
Prekvapene rozprestrela ruky a zašepkala :
„To som rada, že Ťa konečne vidím. Si nádherný, Bože.
Uvidíš Boha tvárou v tvár - to ma učili na náboženstve.
Vieš, chodila som tam, keď som mala 7 rokov. 
Teraz mám už 90. 
To je veľmi veľa.“
Boh sa na ňu pozrel a pošepkal :
„Vo večnosti je to iba okamih.“ 

„Modlila som sa k Tebe každý deň. Každé ráno a každý večer. 
Počul si moje modlitby?“
„Každú z nich,“ prikývol Boh.

„Prepáč, že mám na sebe oblečené tieto staré šaty. 
Vieš, chodím v nich už roky. 
Asi by som mala mať niečo slávnostnejšie. 
Ale tak som sa za Tebou ponáhľala, že som na to ani nepomyslela
Vieš, moje kamarátky už všetky odišli za Tebou. 
Zostalo po nich iba prázdne miesto u susedov aj v mojom srdci. 
Ale ja viem, že sú všetky tu.
A ak by som si hľadala nejaké lepšie šaty, nespoznali by ma.
Nechcela som byť k Tebe, Bože neúctivá. 
To nie !
Len som nechcela strácať čas a komplikovať všetkým známym 
to, aby ma spoznali.
Kde nájdem všetkým svojich blízkych, ktorí už sú u Teba ?“
„O chvíľu ich uvidíš,“ zašepkal Boh.

Už dávno nebol taký spokojný.

„Pozri, priniesla som darček aj Panne Márii,“ povedala starenka a z kapsy vytiahla kytičku sedmokrások.
„Sama som ich natrhala u seba v záhradke, keď už som vedela, že 
idem za Tebou.
Vieš, roky som mala obraz Panny Márie nad posteľou. 
Rozumeli sme si.
Niekedy sa mi u nej snívalo.
Teším sa na ňu. “Aj Ona na teba,“ prikývol Boh.

„Ale Tebe, Bože, som nepriniesla nič. 
To je hanba,“ šepkala starenka a v rozpakoch si prehľadávala vrecká.
„Na darček pre Tebe som celkom zabudla,“ posmutnela, ba aj slza sa jej tisla do očí.
„Ale, Bože, Teba mám najradšej. 
Priniesla som Ti celé svoje srdce, celú svoju dušu, seba samotnú.“
Vtedy zacítila, že má predsa len niečo vo vrecku.
„Aha, pozri sa, niečo pre Teba predsa len mám,“ povedala a vytiahla von ošúchanú a rozpadávajúcu sa modlitebnú knižku.
„Z tejto som sa každý deň modlila a tu je aj môj ruženec,“ povedala a vytiahla opotrebovaný ruženec. Ledva držal pokope.
„To je ten najkrajší darček,“ zašepkal dojatý Boh.

Potom Boh zavolal anjela.
„Zaveď starenku k ostatným mojim deťom a postaraj sa o ňu.“
A hneď sa rýchlo obrátil, aby nik nevidel, aký je dojatý.

Staroba musí byť krásnym obdobím pre toho, kto prežil krásny život s milovaným Bohom v srdci.
Len tak môže človek nadobudnúť hlbokú životnú múdrosť.
Len vtedy ju človek dokáže odovzdávať iným ľuďom.
Nie násilím ju tlačiť do hlavy všetkým mladým, ktorí aj tak nevedia, čo robia a nad všetkým ohrnujú nos.
Príkladom.
Svojim správaním.
Svojimi názormi, postojom a každodenným životom.
Odpoveďami na otázky mladých.
Otvorenosťou a úprimnosťou.
Pozvaním k zdieľaniu radostí života. 
Boh vie, že čím dlhšie žije takýto múdry človek, tým viac sa na neho začínajú ponášať všetci ostatní.
Týmto ľuďom šepká Boh svoje rady.
Pozerá sa ich očami, aby im pomohol vidieť krásu v každom inom človeku.
A títo ľudia sa časom menia.
Z ich očí žiari láska Boha. 
Lebo On ich sprevádza deň za dňom a noc za nocou.

A tí, ktorí ich stretnú si pomyslia :
„Bože, aký je toto úžasný človek.“

Vidia v ich črtách obraz Boha.
Jeho nekonečnú podobu.
Zachytenú v očiach múdrych a vľúdnych ľudí.

Ale do Neba prichádzajú aj utrápení ľudia.
Ani nebývajú starí.
Ťažkajú si, ako nič nestihli.
Nariekajú, ako im stále na niečo chýbal čas.
A už vôbec nemali čas zapodievať sa Bohom.
Museli zaobstarávať veci pre seba, pre deti, pre vnúčatá...
A v tom neustálom zhone nenašli čas na stretnutia s Bohom.
Prišli tak o najkrajšie poklady života.
Nezískali spomienky na svoje deti, rodičov a susedov.
Lebo na to proste nemali čas.
Museli ísť na nákup, do práce, do spoločnosti.
Museli sa pripraviť na svoju kariéru a zveľadiť svoju firmu.
A keď už im čas zostal, vyrazili na ďalekú dovolenku.
Preto, že tam už boli ich známi a susedia.
Nie preto, že aspoň tam je Boh.
Ani vtedy na Boha nemali čas.
Zabávali sa.
Žúrovali.
Predsa sa nebudú strápňovať modlením.

Prichádzali aj tí, ktorí boli pyšní na to, ako skvele sa postarali 
o svoje deti.
Zanechali im majetok, prosperujúce firmy.
Len im nedali spoločné zážitky.
Nenaučili ich ani zodpovednosti.

A z Neba sa potom pozerali na to, ako prehajdákali celý majetok.
Alebo jednoducho firmy predali a ušli od všetkého, k čomu nemali žiadny vzťah.
Často aj od svojej rodiny.

Do Neba prišli aj vystrašení ľudia.
Báli sa, ako tam na zemi ich deti všetko zvládnu.
Veď nikdy nič nerobili a stále sa spoliehali na to, že to mama – otec – babka či dedko urobia za nich.
Báli sa, že podľahnú všetkým pokušeniam sveta lebo už ich nevodia za ruku.

Chceli tých svojich ochraňovať.
Len nevedeli, že bez ich vlastných modlitieb všetko skončí v smútku, strachu a v beznádeji.
V rozbitých vzťahoch a v zničenom živote.

Veď ich deti nemali čas, zastaviť sa pri takých múdrych starenkách.
Nemali kedy si všimnúť to, že starí ľudia sú múdri.
Nemali kedy opakovať to, čo ich učia múdre matky.
Nenaučili sa to, čo z pokolenia na pokolenie učí každá múdra matka všetky svoje deti.
Rešpektovať Boha a ctiť Jeho pravidlá.

Dnes zažil Boh opäť nádej.
Videl, že tak, ako tá starká každý deň žila, tak sa tešila aj na stretnutie s Bohom.
V jej láske k deťom, vnúčatám ... k životu videl tú nádej pre iných.

Ďakujeme všetkým múdrym starenkám.
Lebo tie vychovajú múdre dcéry – naše matky aj nás.
Prečo ?
Lebo do svojho materinského srdca dennodenne čerpajú lásku 
od Boha.

Nech je požehnaná každá šťastná MATKA.

Amen.

biskupka CEK Otka Hobžová