Kázeň - Manželstvo
Človek vychádza zo svojich potrieb, pocitov, spoločenských zvykov či z predsudkov a až na niektoré anomálne odchýlky vyhľadáva partnera. Vyberá z bohatej ponuky. Vychádza zo situácie, v ktorej sa ocitá, ktorá je náhodné alebo naopak pre neho najdôležitejšia. Tak vznikajú rôzne vzťahy : -rodičov a detí -spolužiakov -kolegov v zamestnaní -náhodné -komunikačné = „spolustolovnícke“ Proste rôzne formy spoločenského stretnutia. Hoci toto všetko sú zväzky z hľadiska času krátkodobé a ja sa chcem venovať zväzkom trvácnym, zámerne ich uvádzam ako prvé.
Trvácny zväzok – MANŽELSTVO.
Čo vlastne manželstvo je ? Kto a kedy ho ustanovil ? Pre koho a k čomu slúži ? Ako sa s ním má človek vysporiadať ? Aké by malo manželstvo byť ? A aké je?
Ak vychádzam z biblie, nachádzam toto tvrdenie : „Manželstvo je spojenie v jedno telo.“ A tak sa pýtam : -naozaj ? -má skutočne manželstvo spraviť z dvoch jedincov jedno telo ? -to je úloha manželstva ?
Nie ! Biblia predsa učí ! Nevytvára osnovu ! Učí človeka to, aby si vybral z ponúkaných možností.
Boží plán pre manželstvo musel vzniknúť vtedy, keď Boh stvoril ženu. Videl, že muž potrebuje priateľa. Boh a človek sa smeli zhovárať. A predsa to nestačilo. Prvá Mojžišova kniha hovorí : „A potom riekol Hospodin : Nie je dobré byť človeku osamote. Učiním pomoc, ktorá mu je roveň.“
Tak sa žena stala spoločníčkou a priateľom svojho muža ! Podľa zámeru Boha mala byť spoločníčkou a mala byť rovnocenná mužovi.
Ak by sme sledovali Boží zámer, videli by sme, že Boh mal úmysel urobiť muža aj ženu šťastnými. Šťastie malo byť založené na vzájomnej opore, povzbudení, uznaní a hlbokej láske.
Vidíme okolo seba takéto manželstvá ? Uznávam – nie vždy. Ba možno – málokedy.
Kedy teda nastala deformácia manželstva ?
Vráťme sa nazad k Písmu svätému.
Ako sa tam dostali rady, ktoré prikazujú to, aby :
-muž miloval ženu ako seba
-uznanlivo nažíval s pokolením žien ako so slabším
-ctil ženu ako spoludedičku milosti života
-sa ženy báli svojich mužov a správali sa k nim ako ku svojim pánom
-ženy ctili mužov ako svoju hlavu a poddali sa im vo všetkom
Manželstvo predsa nemôže na jednej strane vychádzať z dôvery a na druhej strane ženám prikazovať ctiť autoritu muža ! Koniec koncov prečo tak ? Prečo nie naopak? Je to ešte rozhodnutie Boha?!
Vráťme sa teda k tomu, že manželstvo je spojenie. V našom právnom systéme potvrdené podpisom.
Ale ani ten podpis nedáva záruku šťastného a doživotného manželstva. A hoci každý vie, že podpis sa dá kedykoľvek zopakovať, mnohí vychádzajú z pocitu, že podpisom získali manžela navždy. U koľkých partnerov sa ukázala pravá tvár až po sobáši ? Koľkí sa domáhali toho, že po sobáši už ten druhý MUSÍ – navždy niečo. MUSÍ ....? Potom sa manželstvo môže stať „Alkatrasom“ – nezdolateľným väzením. Pre oboch alebo aspoň pre jedného. Lenže aj z toho väzenia už boli úniky.
Manželstvo sa dá kedykoľvek prerušiť. Ale je to riešenie problému ? Dvaja ľudia uzavreli manželstvo preto, že sa ľúbili. Chceli byť spolu, spoločne vychovávať deti, budovať domov ....
A odrazu sa nemôžu ani cítiť. Jeden druhému nemôže prísť na meno. Keď jeden príde domov, druhý z neho uteká a domáha sa svojej slobody. Nastavajú hodiny, dni, týždne, mesiace aj roky trápenia a výčitiek.
Bol potom tento zväzok správny ? Nebol zbytočný ? Je teda manželstvo cieľ či východisko ? Alebo je múdrejšie žiť spoločne bez uzatvorenia manželstva ? A vyhne sa tým človek rovnakým omylom ? Lebo hoci neuzavrel manželstvo = nepodpísal dohodu, môže prežívať rovnaké trápenie a výčitky.
Myslíte si, že je východiskom celkom nová známosť ? Budovaná na základoch, ktoré sú rovnaké ako tie, čo viedli k zrúteniu manželstva ?
Čo chcem ukázať ? To, že život človeka a jeho existencia nie je fakt ale možnosť. Možnosť niečo prijať a tvoriť spoločný cieľ.
Cieľ podložený spoločnou minulosťou a spoločnými hodnotami. V tom vidím dôvod k uzatváraniu manželstva. Spoločná minulosť je láska, ktorá vznikla medzi mužom a ženou. Svoje hodnoty si priniesli z pôvodných rodín a začali ich meniť na spoločné – na vlastné hodnoty.
Kedysi žena bez manžela ani nemohla chodiť do spoločnosti. Poznám ženy aj mužov, ktorí sa domáhajú práva mať čas sám pre seba. Možnosť regenerovať sa. Nie je za tým len pokus odstrániť nudu ? Alebo túžba po dobrodružstve ? Práve toto pokušenie môže manželstvo zničiť.
Manželstvo ale neznamená, že jeden a druhý nemôže urobiť jediný krok bez partnera. Naopak. Samostatný rozvoj môže dať manželstvu vzpruhu, iskru, nádej na šťastie a radosť z návratu k manželovi. Len nemôže ísť o formalitu. A potrebná je zodpovednosť. Uzavretím manželstva nastáva povinnosť robiť pre toho druhého všetko, čo je možné k tomu, aby bol ten druhý šťastný. Časom práve to obaja robia pre svoje deti.
Takéto manželstvo mal Boh na mysli, keď rozhodol : „Nie je dobré byť človeku osamote. Učiním pomoc, ktorá mu je roveň.“
Amen.
