Pokanie, Biskupka Otka Hobžová

Keď čítam Ježišove príbehy, obdivujem, ako dokázal mnohé zložité duchovné pravdy vysvetliť tak jednoduchým spôsobom.
Mnohí ľudia to totiž robia niekedy opačne.
Vysvetľujú jednoduché pravdy komplikovaným spôsobom.

Ale dúfam, že to nebude dnešný prípad.
Nechcela by som dnes komplikovať to, čo je jednoduché.
Chcem nás všetkých doviesť k tomu, aby sme úprimne skúmali, či aj my nepatríme do skupiny komplikujúcich.
Ako jednotlivci, rodina, cirkev alebo národ.

Kristus raz rozpovedal jednoduchý príbeh o hospodárovi.
Začal možno takto :
"Hej, počuli ste už ten príbeh o hospodárovi, ktorý mal figovník....?"

A následne opísal hospodára, ktorý zasadil figovník, vytvoril mu ideálne podmienky na rast, a predsa figovník žiadnu úrodu nepriniesol.
Bol bez ovocia.
Rok, dva, tri.
Nevieme, ako starý bol figovník celkove.
V evanjeliu sa hovorí len o čase, v ktorom už mal prinášať ovocie.
O čase, kedy už bol dospelý a schopný prinášať úžitok.
Figovník bol ale bez plodov, zneužíval pôdu aj všetko určené k tomu, aby rastliny rástli a plodili.
Napriek tomu  s ním mal hospodár trpezlivosť.
Nechal ho na pokoji.
Dúfal, že jedného dňa sa konečne úrody dočká.
Ale úroda neprichádzala.

A preto sa rozhodol pre radikálny zásah - pre spravodlivosť.
Jeho milosrdenstvo s figovníkom dosiahlo vrchol.
Figovník si milosrdenstvo už viac nezaslúžil.
Bol čas zúčtovania.
Hospodár sa rozhodol, že ho vytne.
Ale ani po svojom rozhodnutí ešte radikálny nebol. Nechal sa ešte prehovárať. Dokedy ?
To evanjelium nehovorí.
No vieme si domyslieť, že to nebolo naveky.
Jedného dňa k definitívnemu rozhodnutiu s figovníkom určite prišlo.
Alebo sa snáď nakoniec dočkal úrody ?

V evanjeliu sme mohli čítať ako Kristus schádza z olivovej hory.
Oči mu padli na Jeruzalem.
Videl ho ako na dlani.
A v lúčoch zapadajúceho slnka sa skvela pýcha národa.
Veľkolepý jeruzalemský chrám.

Kristus v ľútosti zaplakal nad národom izraelským.
Nad tým figovníkom bez ovocia.

Videl v duchu vyše tisícročné obdobie, v ktorom prejavoval Boh svojmu národu mimoriadnu priazeň – aby všetky okolité národy poznali, že Boh je mocný a milostivý.

Tu na vrchu Mória (vrch nad Jeruzalemom) sa dal svojím otcom pripútať k oltáru IZÁK – syn zasľúbenia – tak prebehla skúška viery v Boha.
Tu bola Abrahámovi – otcovi veriacich - potvrdená zmluva požehnania – bolo mu dané mesiášske zasľúbenie.
Tu bol začiatok Jákobovho rebríka, ktorý spájal Nebo so zemou.
Tu dostal Mojžiš Božie princípy – Desatoro.
V tejto krajine Boh bojoval so svojim národom aj proti presile a dal im víťazstvá. Proroci tu po celé stáročia oznamovali Božie varovné posolstvá.
Boh sa im zjavoval s nežnou otcovskou láskou.
Prehováral k nim cez svojich poslov.
Oni ich zosmiešňovali, opovrhovali nimi a ohovárali ich.

Akoby táto Božia priazeň bola zbytočná.
Dejiny tohoto národa sú dejinami ustavičného odpadávania od Boha a vzbury proti Nemu.

Tento národ pohrdol Božou milosťou a premárnil svoje príležitosti.

Ľudia zostávali vo svojej sebaistote a utešovali sa slovami :
"Hospodin je medzi nami.. nič sa nám nemôže stať."
Tieto slová odhaľujú farizejsky sa správajúcich obyvateľov Jeruzalema.
Tvrdili, že predpisy zákona dôsledne zachovávajú, zatiaľ čo všetky jeho zásady a princípy pošliapali.

Boh je dlho zhovievavý k tým, ktorí sa mýlia.
Postupne sa však naplní scenár podobenstva o neplodnom strome.

Toto podobenstvo nie je len o izraelskom národe.
Je aj o nás všetkých.
Je aj o nás, ktorí sme dostali milosť rásť v Božej náruči a pod ochranou Boha.
My máme milosť rásť tam, kde je Boh.
Je to aj o nás, ktorí máme vytvorené duchovné podmienky, aby sme rástli, silneli, ale aj prinášali ovocie.

Ale my to ovocie, ktoré Boh právom čaká mnohokrát neprinášame.
Je jasné, že sa zahrávame s Božou trpezlivosťou a zneužívame Jeho dobrotu.
Boh je trpezlivý.
Je ako ten trpezlivý hospodár.
Rešpektuje úroveň nášho poznania, našu silu vzdorovať pokušeniam, bod duchovného vývoja, v ktorom sa nachádzame.

Lenže nie naveky.
Príde čas, keď Boh povie : dosť !

Keď sa spätne pozerám na svoj život z hľadiska toho, koľko Boh do mňa investoval a nakoľko som ja priniesla ovocie, cítim v sebe bázeň = rešpekt a hlbokú úctu k Bohu.
Za to, že mal so mnou toľko trpezlivosti a dal mi toľko príležitosti, aby som Ho spoznávala.
Keď mi pred časom PAX Imanuel II. v Maďarsku povedal :
"Požiadali ma, aby som Ťa vysvätil za biskupku CEK a ja súhlasím. V noci sa o tom pozhováram s Bohom. Predpokladám, že tiež bude súhlasiť",
cítila som obrovskú radosť – žiadne obavy a žiadny strach. Radosť a zodpovednosť.

Som rada, že som mala čas k tomu, aby som sa smela pripraviť na toto vysvätenie.
Mám pocit, že za tú dobu viem vyššie dvihnúť hlavu a dať aj najavo, kedy som znepokojená.
Zhovárala som sa o tom aj s PAX Imanuelom II.
Lebo ma celková situácia veľmi znepokojovala.
A čas ukázal, že som vnímala dobre.
Všetko, o čom som s PAX Imanuelom II. vtedy hovorila, sa postupne stalo.

A tak sa pýtam :
- dokedy bude človek, zneužívať dobrotu  Boha, aj ľudí v spoločenstve ?
- robí zlo celkom vedome a uvážene bez toho, že by sa s tým dalo čosi robiť ?

Viem o tom, že som schopná v tom čosi robiť a mám o to záujem.
Chcem to zmeniť.
Najhoršia je ľahostajnosť.

Dnešný deň je príležitosť klásť si otázky.
Ale zároveň premýšľať aj v širších súvislostiach.
Boh pozná srdcia jednotlivcov, ale pozná aj celé národy.
V Izraeli boli aj zbožní veriaci a napriek tomu prišla pre väčšinu skaza
na celý tento národ.

Keď dnes Boh pozoruje „kresťanské Slovensko, a Európu", národy ktorým
v dejinách bolo tak veľa po duchovnej stránke dané, nevidí v nás ten planý figovník, ktorý už dlhé roky zabudol na svoje korene ?
Nevidí národ, ktorý zabudol na živiny Božieho slova, vďaka ktorým zosilnel a mal by prinášať ovocie ?

Sociológovia hovoria, že sa stávame generáciou žijúcou pre blahobyt a zábavu.
Pre Európanov výchova detí prestala byť poslaním, ale skôr nevypočítateľným finančným rizikom.

Jeden novinár napísal :
egoizmus sa stal novým svetovým náboženstvom a interupcia jeho sviatosťou.

Pritom nikdy rodičia deťom nezanechávali taký majetok a finančné zabezpečenie ako dnes.
Ale takisto nikdy pred tým neboli rodičia takí ľahostajní voči výchove a viere svojich detí.

A tak sa stáva, že tá najbohatšia generácia všetkých čias je v duchovnej oblasti pravdepodobne najchudobnejšia.

Ako často mlčíme a hanbíme sa za svoju vieru.
Skrývame sa za moderné slovíčko tolerancia, pretože často krát nemáme svoj názor v etických, a morálnych otázkach.
Ako často hovoríme :
-nie je taktné vnucovať iným svoju vieru a presvedčenie
-o tomto sa ešte nemôže verejne hovoriť
-veď viera je súkromnou a osobnou záležitosťou
Nie je to len výhovorka, ktorou zakrývame svoju duchovnú ľahostajnosť ?
Aj takto nás vidí náš Nebeský hospodár.

Chcem použiť ešte iný príklad.
Často sledujeme v televíznych obrazovkách ľudí, ktorí niečo v živote dosiahli : vrcholoví športovci, špičkoví hudobníci, vedci....
Mnohí si občas povzdychneme :
... nemohol som byť aj ja medzi nimi, tí sa vedeli dobre narodiť....
Uvedomme si, že všade, kde chceme niečo dosiahnuť, musíme sa aj niečoho vzdať.
Voľného času, zábavy, ničnerobenia.....

Koľko je tých, čo si vytvorili predstavu, že v kresťanstve a v duchovnom živote to tak neplatí.
Pretože my žijeme pod milosťou Božou, môžeme sa duchovne v tejto milosti povaľovať.
Aby sme tomu dobre rozumeli – k tomu, aby nás Boh prijal a miloval, k tomu nie sú potrebné skutky – to zaplatil Kristus svojim utrpením.
Ale je tu duchovný rast, a ovocie, ktoré si Boh praje.
A to nejde bez duchovnej disciplíny.

Božia milosť nám dala možnosti.
Lenže keď neotvoríme svoje srdce, Božia milosť ho za nás neotvorí.
Božia milosť nám neotvorí ústa k modlitbe.
Ak sa my nebudeme chcieť s Bohom rozprávať.
Ak my nebudeme vyučovať svoje deti k Božím pravdám, Božia milosť to
za nás nespraví.
Nemáme vždy chuť do všetkého, ale niekedy sa musíme aj prekonať.

Je čas poobzerať si svoje konáre.
Pozrieť sa, čo na nich narástlo.

Nájde Boh medzi našimi konármi lásku, radosť, pokoj ?
Alebo skôr hnev, zvady, závisť, ohováranie a roztržky ?
Nájde tam čistotu a vernosť ?
Alebo skôr zmyselnosť a nečisté myšlienky ?
A čo naša česť ?
Nachádza sa na strome nášho charakteru ?
Alebo tam visí skôr túžba po veciach, hodovanie a hrdinstvo v pití, či túžba po ešte väčšej moci ?

Je čas na pokánie.
Na zmenu zmýšľania aj konania.
K tomu nás dnes Boh vyzýva.
Predstúpme v pokání pred nášho Nebeského Hospodára.
On napriek tomu, že nás pozná, stále svoju záhradu a svoje stromy miluje.
On je Ten, ktorý k našej úprimnej snahe dokáže pridať aj ovocie.

Amen !