Kázeň PAX Immanuel II.
Moji milí,
stojím tu, aby som vám porozprával niečo o Turícach a Duchu Svätom.
Prvé, čo mi napadlo, je vtip.
Vtip, ktorý pekne vysvetľuje, že kázanie o Duchu Svätom nikdy nebolo až také jednoduché.
Samozrejme, nechcem vás o tento vtip pripraviť. Tu je:
Kostolník a pastor sa po bohoslužbe rozprávajú, že by mali počas kázní urobiť niečo, čomu ľudia budú načúvať a čo si dobre zapamätajú. Nasledujúcu nedeľu budú práve Turíce. Vtom im obom napadne geniálny nápad. Kostolník zoženie holubicu, a keď farár v kázni zvolá: „Duch Svätý, príď!“, mal by ju nechať vletieť do kostola cez malé okienko blízko oltára.
Všetko je pripravené tak, ako sa dohodli.
Na Turíce pastor vojde do kazateľnice.
Pri kázni je úplne zanietený, samý oheň a plameň.
A nakoniec prichádza kľúčová pasáž. Zvolá: „Duch Svätý, príď!“
Čaká. Nič sa nedeje.
Ešte raz zvolá: „Duch Svätý, príď!“ Nič sa nepohlo. Tretíkrát a veľmi hlasno zvolá: „Duch Svätý, príď!“ Vtom sa v malom okienku kláštorného kostola objaví hlava kostolníka a zvolá:
„Ducha Svätého zjedla mačka!“
Vlastne to nie je dobrý vtip – no niekedy mám už dojem, že sa Duch Svätý akosi stratil.
Teda aspoň ja som nezažil na Turíce také obrovské zanietenie.
A tiež som nepočul, že by sa niekde niečo také ako vtedy opakovalo.
Takže je to všetko len také nič?
Sú Turíce naozaj dávno minulou vecou?
Naozaj nie je problém, že asi dve tretiny kresťanov nevedia, čo sú to Turíce alebo Duch Svätý?
Ale je! Považujem to za veľký problém.
Áno, zabudnutie na Ducha Svätého považujem za problém par excellence.
Prečo? Na čo potrebujem Ducha Svätého?
Potrebujem Ducha Svätého, aby som mohol byť ohňom a plameňom pre Boha a pre ľudí – a ty ho potrebuješ presne tak isto.
Pretože Duch Svätý je tá poskakujúca iskra, ktorá preskočí z Ježiša na Teba aj na mňa.
Duch Svätý je život a sila od Ježiša Krista.
S nami pokračuje prostredníctvom Ducha Svätého to, čo Ježiš začal pred 2000 rokmi.
Prostredníctvom Ducha Svätého prišiel život a sila Ježiša do nášho sveta.
Duch Svätý je tá iskra, ktorá preskočí z Božieho sveta, z Ježiša do nášho sveta – konkrétne na Teba a na mňa.
V dávnych časoch sa na Turíce táto poskakujúca iskra u Ježišových učeníkov podobala skôr na výbuch.
To bol ten okamih, kedy Duch Svätý mohutne prerazil do nášho sveta.
Ten okamih bol obrovský! Úchvatný!
V mojom prípade to nebolo takto, ku mne tá iskra preskočila inak.
Neviem ani presne povedať, kedy sa to stalo.
Každopádne nebol to žiaden výbuch, netancovali mi na hlave plamene, nič také.
A v mojom prípade iskra nepreskočila ku mne z Nebies, ale od iných ľudí, od iných kresťanov.
Neviem, ako sa to stalo, avšak viem, že horím pre Ježiša.
Som ohňom a plameňom pre Boha.
Som oduševnený kresťan.
A všímam si, že toto všetko sa deje aj naďalej.
Vidím to na mladých ľuďoch.
Niekedy, niekde, nejako preskočila tá iskra aj na nich.
Neviem presne, kto to všetko zapálil.
Ale vidím tých mladých ľudí, ktorých srdcia horia pre Ježiša Krista.
Toto ma dojíma a robí šťastným.
Videl som to isté aj u dospelých, keď som robil semináre.
Bolo napínavé sledovať to.
Prekvapilo ma, že kde a na koho nechal Boh preskočiť svojho Ducha Svätého.
Najjasnejšie som to cítil vtedy, keď sa ľudia dali pokrstiť.
Preskočila na nich iskra a je v nich život a sila Ježiš Krista.
Stali sa ohňom a plameňom pre Ježiša.
Som tým ohúrený.
Úprimne povedané, neviem to všetko celkom pochopiť.
Ale vidím to a som Bohom očarený.
Samozrejme neviem ani u seba, ani u nikoho iného, ako sa bude ďalej vyvíjať náš život.
Neviem ani to, aký bude osud našej Cirkvi.
Ale som odhodlaný veriť v to, že Boh neprestane s kresaním iskier a jeho Duch Svätý bude aj naďalej „podpaľovať“ naše srdcia a srdcia iných ľudí.
Dôverujem v to, že Boh mi aj naďalej dá silu k tomu, aby som veril, modlil sa, kázal, učil, viedol ľudí a našu Cirkev.
Verím v to, že to tak bude. Ale nemám to v rukách.
Pretože Boží Duch nemôže byť náš tak, ako keď má niekto odstávajúce uši.
Ducha Svätého nemáme vo svojom trvalom vlastníctve.
Ducha Svätého si môžeme len vyprosiť a prijať.
„Keď mám raz Ducha Svätého, tak tu bude vždy“ – toto takto nefunguje.
V podstate je to tak, ako v prípade auta alebo motorky.
Nikto si nemyslí, že keď raz natankuje plnú nádrž, tak od toho momentu bude tá nádrž navždy plná.
Nie, treba ju vždy naplniť, znova a znova.
Rovnako je to aj v prípade Ducha Svätého, Ježišovej životnej sily a sily viery.
Duch Svätý prúdi od Boha do našich sŕdc tak, ako zmes paliva a vzduchu prúdi z karburátora do motora.
Takto k nám tečie tento prúd života a sily, keď ho voláme a pozývame: „Príď, Duch Svätý!“
To robili toho času aj Ježišovi učeníci.
Sedeli spolu a vedeli, že Ježiš im prisľúbil Ducha Svätého. Preto sa modlili: „Príď, Duch Svätý!“
Pretože napriek všetkému, čo spolu s Ježišom zažili, sa museli súrne znova dotankovať. Pretože ich srdcia boli prázdne.
Ježiš bol preč.
A už nemali v sebe viac elánu, nemali silu k životu a k viere.
A vtedy prišiel Duch Svätý - a vtedy tam bola sila!
Jeden môj priateľ na to povedal:
„Aj ja by som to chcel zažiť. Prečo to nie je aj u nás také isté? Aké by to bolo skvelé: žiť oduševnene, bez strachu a zábran, mohli by sme byť lepšie pochopení ...“
A potom sa ma spýtal: „Nie je možné, že si veci len prikrášľujeme a nahovárame?“
- Turíce sú o plameňoch, nie o nejakých malých, drobných iskričkách.
- Turíce sú spontánne a nadšené, schopné jasne povedať, čo sa deje a nebľabocú o téme Ducha Svätého.
Ťažká otázka. Toto si na svojom priateľovi vážim.
A nedá sa povedať, že by nemal pravdu.
Radi si nahovárame a prikrášľujeme, že veci sú pekné.
Najmä v čase korony. Koľko ľudí si niečo pekne nahovorí a verí, že skrze pochybné očkovanie sa všetko zlepší.
Ale na druhej strane sa mi tiež zdá, že oveľa častejšie si nahovárame, že dobré veci sú zlé.
Takže už vôbec nevidíme, že Boh medzi nami pracuje na svojom diele, že človeka nakazí plameňom lásky k Bohu a k ostatným ľuďom.
Na Turíce Boh zoslal na zem Ducha Svätého.
Takto vzniklo prvé kresťanské spoločenstvo z ľudí, ktorí sú ohňom a plameňom pre Ježiša Krista.
A toto zrodenie bolo a je niečím jedinečným.
Je to skutočne ako pri narodení dieťaťa.
Narodenie dieťaťa je niečo jedinečné.
Dieťa sa narodí iba raz, potom je tam.
Aby sa ale z neho stalo naše dieťa, a ak má vyrastať medzi nami, musíme ho prijať. A to znova a znova.
A tak je to aj s Duchom Svätým.
Je tu! Je vo svete.
Dostávame ho pri krste ako dar.
Je v nás Ježišovou silou života a silou viery.
Preto znova a znova nemusí z neba hrmieť ohňom a plameňom.
Biblia predsa tiež hovorí iba o jednom zázraku Turíc.
Potom tisíce ďalších uveria a bude tu ešte veľa ďalších spoločenstiev - pretože je tu Duch Svätý.
Pred Turícami sa nič nedialo. Po Turícach sa to riadne rozbehlo.
Odvtedy sa ľudia stávali a stávajú ohňom a plameňom pre Ježiša.
Tam sa začal veľký požiar.
Odtiaľ preskakujú iskry dodnes až k nám.
A kto chce udržať bdelý tento oheň a nadšenie pre Ježiša, musí vždy dotankovať.
Toto dotankovanie Ježišovej sily života a sily viery sa deje s prosbou:
Príď, Duch Svätý.
Pretože Duch Svätý na nás preskakuje ako iskra v modlitbe a na Bohoslužbe.
Oslava Turíc znamená pamätať si:
Duch Svätý je tu.
Je Kristovou životnou silou a silou viery.
Slávenie Turíc tiež znamená: Dotankovať – požiadať za seba samého:
- Príď, Duch Svätý!
- Nanovo ma naplň!
- Dovoľ mi, aby som sa stal novým ohňom a plameňom pre Boha a pre ľudí.
Amen.
S láskou Krista,
PAX Immanuel II.
